04 mar2021
Ako som prezila rok na Slovensku
Keby mi niekto pred par rokmi povedal, ze stravim 99% casu z celeho jedneho roka na Slovensku a nie v zahranici, tak sa mu vysmejem, ze ani za milion. Avsak vies ako sa hovori, clovek mieni, ale zivot meni…
To 1% mimo Slovenska od marca 2020 do marca 2021 bolo par dni v juli 2020 na ostrove Rodos v Grecku.
Vsetci pozname situaciu vo svete od marca 2020, ked na Slovensku zacali platit prve opatrenia ohladom pandemie. Preto nebude nic nove, ked poviem, ze som sa zdrziavala na Slovensku v danej situacii za posledny rok viac-menej NEdobrovolne.
Je pravda, ze mam na Slovensku rodinu a kamaratov, ktorych lubim z hlbky srdca. A tiez je jasne, ze nie je uplne nemozne cestovat.
turistika v Poloninach
Ale kto ma pozna, tak vie, ze som uz odmalicka prilis velky rebel na to, aby som si nechala diktovat co mozem a co nie.
A nedajboze, aby mne niekto hovoril, co musim a co nesmiem. Pri tychto slovach mi zacina vriet krv v zilach…
Uz davno pracujem na tom, aby slova „musim“ a „nesmiem“ nepatrili ani do mojho slovnika, ani celkovo do mojho zivota. A ked mi ich tam chce niekto “zhora“ (napriklad z vlady) vtrepat nasilu, burim sa.
Viem, ze s mojim nazorom niektori ludia nesuhlasia, ale nie som tu od toho, aby som ich presviedcala. Na svete neexistuju dvaja ludia, ktori maju na VSETKO uplne rovnaky nazor. Nech kazdy veri tomu, comu sam chce. Ale kedze toto je MOJ blog, zdielam tu MOJE nazory a postoje.
Sloboda, kde si zmizla?
Osobne som presvedcena o tom, ze sa kazdy jeden clovek narodil ako slobodny.
Ano, verim tomu, ze sme vsetci slobodne bytosti uz od narodenia a mame pravo na svoju slobodu.
otuzovanie v Zbojskom potoku po turistike
Cely ten rok od marca 2020 do marca 2021 bol pre mna dost zvlastny. Ako taky vybuch granatu. Sem-tam nastal velky vybuch, inokedy som necakane stupila na dalsi mensi granat. Samozrejme, ze si uvedomujem, ze to nebol zlozity rok iba pre mna. Vela ludi po svete prislo o pracu alebo o niekoho z blizkych. Ale prist o najvacsiu radost v zivote, a vlastne aj cely zivotny styl a sposob zivobytia NIE svojou vinou, to nie je nic prijemne. Hadas spravne… Vyjadrujem sa o mojom vlastnom zivote.
Dlhe roky som poctivo pracovala na tom, aby som mohla zit SLOBODNE a podla MOJICH predstav.
Roky som tiez pracovala na svojom zdravi, aby som si nim mohla byt 100% ista, nech sa okolo mna deje cokolvek. Verim tomu, ze MOJE zdravie zavisi IBA odo mna.
Nikdy som NErobila to, co mi spolocnost diktovala, ze by som “mala“ v urcitom veku ci v urcitom poradi (rodina, deti, kariera, praca od 9 hod do 17 hod). Naopak, z mojho hobby (cestovanie) som si vytvorila pracu a ver mi, ze za tych 10 rokov, odkedy mam tento blog, to casto nebolo lahke. A zrazu si pride vlada s divnymi rozhodnutiami, ktore mi sliapu nielen po mojej osobnej slobode, na ktoru mam od narodenia pravo, ale aj po celej tazko vydretej pracovnej oblasti.
Snad vsetci chapeme aky narocny rok to bol v turistickom ruchu, ktory tvori velku cast aj mojej prace. Detaily tu netreba vysvetlovat.
Nebudem klamat. Za posledny rok boli aj dni, kedy som mala vsetkeho plne zuby a chcela som sebecky odletiet na nejaky maly ostrov a tam zabudnut na cely tento “zivot“ na Slovensku s povinnym nahubkom, chemickou dezinfekciou a dalsimi nelogickymi opatreniami. Ale neurobila som to…
A viaceri sa ma pytate preco…
Sedlo pod Durkovcom – vyhlad na Runinu
Na co cakam?
Ked mam byt uprimna, zakazdym, ked na mna prisla ta chvilka, ze „ked hned nekupim letenku a nevypadnem co najdalej, zblaznim sa tu“, sa stalo nieco, co mi naznacovalo, ze mam este ostat na Slovensku. Vzdy som to brala ako posolstvo mojej intuicie, lebo ta ma vzdy pravdu, hoci mi to niekedy logicky nedava zmysel.
Napriklad…
Bud sa vyskytla nejaka necakana pracovna ponuka na par dni ci tyzdnov, niekto z rodiny mal zdravotne ci ine problemy, kamarat mi dovolil travit dni na jeho chate, alebo bolo treba riesit nejake uradne veci, zuby, povinny lockdown a zakaz vychadzania z okresu… atd.
Proste kazdy tyzden nieco ine, ale vzdy “nieco“, preco som si povedala, ze ok, este tyzden pockam doma a potom sa uvidi. Ale o tyzden prislo zasa nieco ine z toho vyssie spomenuteho…
Stale presne vtedy, ked som uz zacala pozerat letenky, kde odletim, prisla dalsia takato necakana situacia. A ze ich bolo za posledny rok neurekom.
Zakazdym som to brala ako znamenie, ze mam este pockat doma. Ved mi predsa ziadna plaz neutecie…
Rodina
Zaroven som si bola vedoma toho, ze moja rodina sa citila istejsie, ked som bola doma. Nielen kvoli tomu, ze nemuseli mat obavy o mna ako sa mam v zahranici a kedy sa zase budeme moct vidiet. Ale tiez som si ista, ze som svojim pristupom rodinu ukludnovala a zili tak menej v strachu, v porovnani s tym, keby som bola niekde daleko na druhej strane zemegule.
Doma som tak mala moznost davat rodine najavo osobne, ze sa netreba bat a nechat sebou manipulovat.
To je jedno ci ide o strach z choroby, zo systemu, zo spolocnosti, ci zo samotnej smrti…
Strach je emocia, v ktorej NIE je dobre zit dlhodobo. Skodi to aj fyzickemu, aj mentalnemu zdraviu.
Preto som rada, ze som pocas posledneho roka mohla mojej rodine ukazovat na zaklade mojho vlastneho spravania, ze je lepsie venovat cas sam sebe a svojmu zdraviu, a spoliehat sa radsej sam na svoje schopnosti; a NEverit vsetkemu, co vidime v mediach.
otuzovanie – narodny park Poloniny
Riesenie?
Ako som to teda riesila, ked som mala potrebu aspon na chvilu zabudnut na vsetko, co sa posledny rok dialo okolo nas?
Kedze nesuhlasim s celou touto situaciou, utekam casto do lesa, kde mam aspon aku-taku slobodu.
Od leta 2020 som stravila uz niekolko tyzdnov v narodnom parku Poloniny, ktory sa nachadza iba par kilomerov od mojho rodneho mesta Snina.
Trosku v Poloninach, a potom par tyzdnov doma v Snine, a takto dookola.
Aj tato neprijemna situacia plna vladnych prikazov ma naucila vela dobreho. Jednou z vyhod je urcite to, ze konecne mam cas a chut spoznavat aj krasy lesov okolo mojho rodiska, ktore som od detstva zanedbavala.
- V prirode si odmietam skodit nosenim nahubka (= oficialne nazvane rusko, nech to vyznieva menej odporne ako to v skutocnosti je).
- V prirode dycham cerstvy vzduch a vychutnavam si to, ze ma nikto nekontroluje a neodsudzuje ani pohladom, ani slovne, ze robim nieco inak, ako by som „mala“.
Preto som vzdy, ked to bolo mozne, travila co najviac casu v prirode. :-)
Ani neviem ako mi ten rok tak rychlo ubehol. Ci to nielen mne? :) Este len vcera bol marec 2020 a uz je svihnutim carovneho prutika hned marec 2021. Len ten prutik nefungoval az tak idealne ako v rozpravkach, ze zrazu sa hned vsetko v dobre obratilo a rozpravky je koniec.
Ale ja v ten rozpravkovy koniec napriek vsetkemu este verim. Uz rok dufam, ze sa rano zobudim, a bude koniec celej tejto frasky s nazvom piva. Som prilis naivna? Mozno. Ale verim, ze dobro vzdy zvitazi.
A co dalej? Netrufam si odhadnut. Mozno sa z jedneho dna na druhy fakt zbalim a odletim niekam do exotiky. A mozno budem dalej cakat na Slovensku…
zasnezeny les
TIP 1: Kto som a odkial som? Tu si precitas viac o mne.
TIP 2: Na tejto chate v Poloninach som sa skryvala pred svetom uz viackrat pocas pandemie. Mozem to tam naozaj odporucit, pokial si chces oddychnut bez internetu a TV, a uzit si prekrasnu prirodu. Co som tam presne robila pocas digitalneho detoxu ja, sa dozvies v tomto clanku :)
Na mojom instagrame najdes stovky mojich fotiek a videi:
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Ako si zvladol posledny rok ty? Budem vdacna, ked sa so mnou podelis dole v komentaroch.
